Na dosah ruky vrcholu Matterhornu

O zelenáčovom pokuse o Matterhorn ako jeho prvý alpský vrchol

Matterhorn, ten legendárny kopec. Pozná ho takmer každý – dospelí, ale aj deti. Veď už ako maličkí, keď sme kreslili kopce, kreslili sme radu Matterhornov – rozoklaných a špicatých kopcov, so snehovou čiapkou aj v lete, zdanlivo nedostupných, ale napriek tomu pre mnohých ohromne príťažlivých. Pre niekoho fascinácia Matterhornom končí tým, že si vystavia metrový plagát tohto legendami opradeného kopca nad svoju posteľ, no iní sa neuspokoja, kým nevystúpia na jeho večným snehom pokrytý vrchol. 

Medzi mnohých, ktorí snívajú o výstupe na tento prenádherný kopec, patrím aj ja. Dlho to bol len sen, ďaleký od reality, vzhľadom na nedostupnosť vrcholu. Nielen náročnosťou terénu aj na najľahších výstupových trasách, tzv. normálkach, ale aj finančnou nedostupnosťou a komplikovanou dopravou.

Dlho snívaný sen však začal nadobúdať reálne kontúry, keď môj kamoš povedal, že chce ísť na Matterhorn niekedy začiatkom septembra a urobiť to low-cost, prijateľne k Slovákovej peňaženke. Kľudne sa vraj môžem pridať. Váhal som, veď som predsa ešte nikdy nebol v Alpách, ale povedal som si, že pre kondíciu urobím počas leta čo budem schopný a ostatné sa už uvidí.

Plán bol vystúpiť na vrchol Matterhornu talianskou normálkou zvanou Liongrat. Túto trasu sme zvolili z viacerých dôvodov – je oveľa viac "oreťazovaná" a je na nej oveľa viac fixných lán, na jednom mieste dokonca ferrata a pod vrcholom aj lanový rebrík, čo by výrazne uľahčovalo orientáciu. Teda, minimálne by uisťovalo o správnom smere, zvlásť počas noci, kedy je počas postupu s čelovkami dosť ťažké nájsť správnu cestu. "Útočná" chata Carrel je na talianskej normálke výrazne vyššie (3800 mnm) ako Hornli chata, z ktorej sa vyráža na Švajčiarsku normálku hrebeňom Hornli (3200 mnm). V neposlednom rade má chata Carrel skôr charakter útulne a je teda výrazne lacnejšia ako švajčiarska chata, čo veľmi dobre zapadalo do nášho plánu urobiť to čo najlacnejšie. Verte mi, zaplatiť takmer 150 eur za noc alebo 30 eur za noc v nocľahárni je dosť veľký rozdiel.

Piatok 3.9. – cesta do švajčiarskeho Zermattu

Slovo dalo slovo a ani neviem ako, v piatok 3.9. po 6tej hodine sedím v skorom rannom railjete z Bratislavy do Zurichu. Cestovali sme celý deň, avšak scenéria rakúskych a neskôr švajčiarskych álp bola tak dychvyrážajúca, že sám nechápem, ako to ubehlo. Nedá sa mi však nenapísať ešte jeden dojem z cesty – bol to čudný pocit ísť vlakom takmer 1300 kilometrov bez meškania. Teda, najvýraznejšie meškanie bol vnútroštátny IC vlak vo Švajčiarsku, ktorý meškal 8 minút, lebo sme zrovna vychytali cestovanie v najväčšej špičke v piatok poobede. Avšak čo je pre mňa ako Slováka ešte viac prekvapujúce, už keď vlak meškal 4 minúty sa nám personál prostredníctvom hlásenia vo vlaku ospravedlňoval a hlásil najbližšie možné alternatívne prípoje.  Po 19tej večer sme vystúpili z vlaku vo švajčiarskej horskej dedine Zermatt, tak trochu pripomínajúcej horský lunapark. Avšak keď som zdvihol zrak od všetkej tej všadeprítomnej komercie a bohatstva, uvidel som to, prečo som sem prišiel. Matterhorn, konečne ho vidím naživo. Zdal sa byť tak blízko, no  zároveň tak ďaleko. Ach, možno na jeho vrchole budú už o pár dní stáť moje nohy...

Sobota 4.9. – prechod do Talianska

Po prežití noci v miestnom kempe (zámerne nepoužívam výraz „po prespatí“), prerušovanej každú pol hodinu jazdiacimi vlakmi a asi každé 3 minúty idúcimi taxíkmi, voziacich boháčov z baru do hotela v upršaný piatkový večer, sme ráno vyrazili. 

Zermattské pohľady. Krásny kus zeme je to Švajčiarsko, len čo je pravda...

S batohmi plnými jedla na viac dní, sme šľapali strmo sa kľukatiacim chodníkom až po ľadovec, po ktorom sa v zime lyžuje, a po ňom sme sa dostali až do sedla Theodulpass na švajčiarsko-talianskej hranici, kde sme sa zastavili v talianskej chate Rifugio Theodulo. Tu si dovolím podotknúť zaujímavý poznatok o talianskych chatách – bez ohľadu na to, koľko stojí v chate ubytovanie na noc (kľudne aj 50-60+ eur bez stravy, často aj viac), espresso vždy stojí toľko, čo dolu, hoci aj v nadmorskej výške 3300 metrov.

Gandegghuette, v pozadí Klein Matterhorn

Cestou po ľadovci sa zamýšľame nad ironickosťou ekologickej prezentácie Zermattu - hoci tu nemôžete ísť už roky autom a jazdia tu iba eletromobily, vykuruje sa tu vykurovacím olejom a hore na ľadovci, významnom zdroji príjmov sa "ekologicky" bagrami a ratrakmi každoročne rozbíja ľadovec, miznúci pred očami, aby sa po ňom mohlo za ohromné peniaze boháčov lyžovať.

Po neúspešnom pokuse vybehnúť len tak bez vecí na Theodulhorn, pretože začalo pršať a vyzeralo to na búrku, sme zostúpili dolu na taliansku stranu s cieľom nájsť vhodné miesto na bivak. Našli sme vhodné mieste na jednej z medzistaníc lanoviek, ktoré v lete nepremávajú.

Nedeľa 5.9. – cesta na chatu Carrel

Po veľmi chladnej noci v 3000 metroch sme sa zobudili do nádherného rána, ktoré nám ponúkalo prenádherné výhľady na ružovým zore zaliaty Matterhorn a prenádhernú dolinu s mestečkom Breul-Cervinia. Dnes nemáme veľmi ambiciózny plán – „iba“ prejsť k chate Oriondé, niekde si tam odložiť väčšinu vecí, ktoré nutne na Matterhorne nepotrebujeme a vystúpiť na chatu Carrel. Po nepríjemnom zostupe dolu zjazdovkou sa dostávame na príjemný turistický chodník, ktorý dolinu smerom na chatu Oriondé obchádza takmer po vrstevnici a stúpa len veľmi pozvoľna.

Nádherné alpské ráno.

Po príchode na chatu Oriondé sme si našli vhodné miesto, nahádzali nepotrebné miesto do čierneho vreca, zamaskovali skalami a vyrazili smerom na chatu Carrel. Zo začiatku je chodník celkom jasný, neskôr už spôsobuje trošku vrásky, keďže trasa na chatu vede úplne inak, ako nám ukazovala mapa. A zrovna jediní ľudia, ktorých sme stretali, nevedeli po anglicky alebo nemecky ani slovo. „Italiano“, a bolo vybavené. S jednými sme sa však napokon nejako rukami-nohami dohovorili a uistili sme sa, že ideme správnym smerom. Skvelé, samotný výstup ešte ani nezačal, nie sme ani na chate a už blúdime. Lepíme sa na ďalšiu dvojicu, ktorá ide rovnakým smerom ako my a spolu s nimi ideme až po chatu Carrel.

Už samotný výstup na chatu Carrel je dosť náročný. Vzduch postupne redne, je nutné traverzovať exponované snehové pole a pod chatou sa nachádza niekoľko fixných lán. Zvlášť to posledné, rovno pod chatou, je mnohými považované za najťažšie miesto celého výstupu na Matterhorn. Vyliezť 10 metrovú zvislú, v hornej časti previsnutú stienku po konopnom lane môže byť ľahké v telocvični, ale po celodennom výstupe, s batohom na chrbte a vo výške 3800 metrov dá celkom zabrať. Mnohí sa na tomto mieste istia lanom, tak aj ja istím zhora parťáka. Darmo, nebezpečenstvo tu je až príliš reálne a urobiť chybu naozaj neradno.

Po prejdení tohto kľúčového miesta prichádzame na chatu Carrel, ešte sa ani nestíhame vydýchnuť a už sme o 30 eur na osobu ľahší. Zvyšok dňa trávime topením snehu na pitie a na varenie, pretože taxa 5 eur za liter sa nám zdá privysoká. Práve tu pekne vidno výrazný rozdiel medzi ľudmi zo západnej a z východnej časti EÚ – Nemci, Švajčiari a Taliani si vodu bez mihnutia oka kúpia, Slováci, Česi, Litovčania a iní z chudobnejšej časti EÚ si berú hrniec a idú topiť sneh. Tak aj my, zvyšok dňa sme trávili topením snehu, varením a jedením (teda aspoň toho, čo sme do seba dokázali natlačiť, lebo prílišný apetít sme v tejto výške veru nemali) a relatívne skoro, teda už po 20tej hodine sme sa pobrali spať. Darmo, budíček na tzv. „alpine start“ je ráno veľmi krutý.

Pondelok 6.9. – útok na vrchol

Nenastavovali sme ani budík, veď načo aj. Okolo 3tej hodiny ráno sa začne reťazovo zobúdzať celá chata plná vrchola-chtivých, varíme jednu instantnú kašu, ktorú do seba ledva natlačíme a vyrážame. Zblízka aj z diaľky vidíme na trase na vrchol množstvo svietiacich čeloviek tých, čo vyrazili ešte pred nami. Tak ako sme aj očakávali, stáva sa to, čo je na technickejších, ale napriek tomu veľmi populárnych kopcoch takmer na dennom poriadku – stretli sme „spomalgruppe“, ktorá spomaľuje (nielen) náš postup a tvorí sa legendárny hadík cestou na vrchol. Pre ešte väčšie zhoršenie situácie onou „spomalgruppe“ hovoria iba španielsky, rečou, ktorou nikto v hadíku nehovorí, a občas používajú akúsi čudnú, nepochopiteľnú metodiku. Kráčame, šplháme, tápame v tme, slimačími krokmi, jeden po druhom. Ani sa nenazdáme, vychádza slnko a ponúka jeden z najnádhernejších východov slnka, aké som kedy na horách zažil. 

"Dobré ráno, Alpy, zohrejem vás svojimi lúčmi," vraví Slnko. 

Vzduch meter po metri redne, nohy krok po kroku oťažievajú a ani nechápeme ako, ale „spomalgruppe“ začína zvyšovať náskok. Našťastie sa čelom kolóny nestávame my, všetci nás už aj tak stihli predbehnúť. Dostávame sa na vrchol Pic Tyndallu, predvrcholu Matterhornu, ktorý asi navždy zostane zatienený slávou svojho o 200 metrov vyššieho suseda, kde váhame, či pre únavu a nastupujúci vplyv výšky pokračovať ďalej. Hoci sme sa dostali už takmer na dosah vrcholu, rozhodujeme sa pre zostup. Sily by nám možno na vrchol stačili, ale na zostup by už možno nevydalo, preto využívame zostatok sily, aby sme bezpečne zostúpili. 

Pod našu únavu sa celkom isto podpísala aj nevhodne zvolená obuv. Vzhľadom na nie veľmi istú predpoveď počasia a možnosť aj snehových zrážok sme zvolili ťažkú horskú obuv, ktorá je veľmi vhodná na ľadovec a do zimných podmienok, ale na technický, skalný výstup je nevhodná práve preto, akú malú istotu poskytuje. Jednoducho sa šmýka a byť si neistý pri každom kroku človeka extrémne vyčerpáva. Ak sa teda niekedy vyberiete zdolať Matterhorn, odporúčam zvoliť ľahšiu horskú obuv – v priaznivých, suchých podmienkach vám pridajú na istote na mnohých miestach, kde je trenie kľúčové. Keby boli na hrebeni Lion podmienky, pre ktoré sú ťažké zimné topánky adekvátne, tak ak ste bežný smrteľník, aj tak by ste sa tam nevybrali pre prílišné riziko. Mimochodom, talianski horskí vodcovia vodia na vrchol klientov v trailových teniskách 😊.

Nespočetnekrát zlaňujeme, ešte viac krát sa nám motá lano a už sme takí frustrovaní, že sa občas vykľuje z našich úst nejedna zaujímavá hláška. Napríklad z mojich úst niečo v zmysle, že ja to vzdávam, toto sprosté horolezecké hobby nechávam a budem hrať futbal. Tí, čo ma poznajú osobne, isto vedia, ako veľmi vážny a zároveň tiež vtipný výrok to bol.

Porazení, znechutení a unavení zostupujeme dolu k chate Carrel, berieme veci a pokračujeme v zostupe až do turistickej dedinky Breul-Cervinia. Ponáhľame sa najrýchlejšie ako nám to náš fyzický aj mentálny stav dovoľujú, aby sme stihli ešte navštíviť obchod. Dalo by sa povedať, že vidina čerstvých potravín bola jedným z významných faktorov, ktoré nás dostali v ten deň až dole do civilizácie. Táto vidina bola však žiaľ márna. Pri vchode do obchodu sme okrem zamknutých dverí narazili na vrcholný taliansky „mámvpažizmus“, keďže obchod bol zatvorený o pol hodinu skôr, ako bolo uvedené na oficiálnej stránke reťazca. Keď vám zavrú obchod pred nosom niekde v meste, poviete si, že nevadí. Na tomto mieste, v našom stave, však rozplynutie sa predstavy o čerstvom ovocí, zelenine a iných „šmakoch“ spôsobilo takmer existenčnú krízu. Šľapeme znechutení smerom do kopca, odkiaľ sme prišli a hľadáme miesto na bivak. Nachádzame ho v útrobách stanice v lete nepremávajúcej lanovky, varíme ešte raz sušenú stravu, ktorú už tak z duše nenávidíme a poberáme sa spať...

Matterhorn, aký si len pekný. Ej veru sa na teba budem musieť ešte vrátiť...