Neviem, prečo si tu. Možno Ti práve zomiera niekto z tvojich milovaných. Možno práve vo svojom srdci cítiš tú neutíchajúcu a neutíšiteľnú bolesť z vedomia, že sa už nikdy na tomto svete nebudeš môcť stretnúť s osobou, ktorá Ťa práve opustila. Možno sa len snažíš hlbšie pochopiť momentálne prežívanie a situáciu niekoho z Tvojich priateľov čí blížnych.
Pravdu povediac, je stopercentne isté, že niečo z toho práve prežívaš, niekedy si už prežíval, alebo ešte prežívať budeš. Smrť, tak ako aj narodenie, je predsa najprirodzenejšou súčasťou života človeka. Napriek tomu, že je tak prirodzená, veľmi bolí. Človek je predsa spoločenský tvor a náhle zistenie, že musí niekoho zo svojich dôverných priateľov okamžite a natrvalo odstrániť zo svojich najužších spoločenských kruhov, je pre neho tou najhoršou nočnou morou.
V súvislosti s tým, koľko nepredstaviteľnej bolesti smrť spôsobuje ľudskej duši, na ňu spoločnosť nahliada takmer výlučne negatívne. Je to naozaj pochopiteľné, napriek tomu sa ale odvažujem tvrdiť, že smrť nás v niečom posúva ďalej. Umožňuje nám, alebo, lepšie povedané, núti nás rásť, meniť naše postoje a zmeniť svoj život.
Nie, nechcem byť revolucionár a zmeniť spoločnosťou všeobecne vnímaný negatívny charakter smrti na pozitívny, ale chcem aspoň trošku upriamiť pozornosť na niekoľko oblastí, v ktorých som práve vďaka úmrtiu v rodine podrástol.
Nepíše sa mi to ľahko, a ak si zažil, alebo práve prežívaš obdobie, kedy je všetko zatemnené chmárami smrti, nebude sa Ti tento blog čítať ľahko...
Uvedomenie si svojej vlastnej úbohosti
Dovolím si citovať slová mojej blízkej priateľky Majky, ktoré presne vyjadrujú to, čo som si vďaka tejto bolestivej udalosti uvedomil: „My, ľudia, toho máme pod kontrolou veľmi málo, len nám hrozne dlho trvá, kým si to uvedomíme.“
Áno, uvedomiť si o sebe túto pravdu, ktorá často obráti priority nášho života úplne naruby, trvá dlho a stojí veľa. Ja patrím k tým „šťastlivcom“, ktorí si túto pravdu o sebe mohli uvedomiť už v relatívne mladom veku.
Vidím totiž na ľuďoch vo svojom okolí, že dosiahnutie tohto vedomia o sebe samom vo vyššom veku, po mnohých rokoch života, počas ktorých sa im okrem občasných výkyvov prakticky nonstop darilo vo všetkom, je extrémne bolestivé.
Ak mňa dosiahnutie tohto vedomia stálo litre krvi tečúcej z môjho srdca, niektorých to pokojne môžu stáť hektolitre tejto vzácnej tekutiny. Problém je však, že vykrvácanie nastáva už po niekoľkých litroch vytečenej krvi...
Dôležitosť priateľstiev
Prežiť takúto extrémne náročnú životnú skúšku mi pomohli mnohí moji priatelia. Počúvali ma a súcitili so mnou, dávali mi a stále dávajú rôzne rady. Jednoducho, darovali sami seba, podali mi transfúziu svojej krvi, aby som nevykrvácal a dokázal sa zotaviť.
Nikdy som priateľstvám neprikladal veľkú dôležitosť. S citátmi a frazeologizmami o pravom priateľstve som sa nikdy nestotožňoval. Myslel som si, že nikdy nemôžem pocítiť silu pravého a pevného priateľstva.
Zrazu to však prišlo – situácia, cez ktorú by som nevedel prejsť len po svojich nohách. Obrovskú tiaž bolesti mi pomáhali prekonávať moji blízki priateľa, ktorým som za to naozaj veľmi vďačný.
Možno si aj Ty skeptický/skeptická veriť ohromnej sile priateľstva. Možno máš pocit, že na nikoho zo svojich „kamarátov“ by si sa v prípade potreby nemohol naozaj spoľahnúť a ťarcha bolesti by Ťa rozpučila...
Tu by som rád upriamil Tvoju pozornosť na slová Ernesta Hemingwaya:
„Najlepší spôsob, ako zistiť, či možno niekomu dôverovať, je dôverovať mu.“
Nemôžeš povedať, že sa nemáš komu zveriť so svojím najhlbším „ja“, so všetkým, čo Ťa trápi, ak si to nikdy v živote neskúsil. Možno pocítiš sklamanie, ale pre dar pravého priateľstva, ktoré Ťa podrží na rozbúrenom oceáne života, sa to naozaj oplatí.
„Nikomu neležím na srdci, nikomu na mne nezáleží,“ zvykneme často hovoriť.
Ak si to myslíš aj Ty, mám pre Teba dobrú správu: Nie je to tak. Nie, nie a ešte raz nie.
Bol alebo bola by si v šoku z toho, koľkým ľudom na Tebe záleží viac, ako Tebe na nich. Kolegovia v práci, spolužiaci v škole. Ľudia, na ktorých si zanevrel, ale oni na Teba nie. Možno ľudia, ktorých meno ani nevieš, ale oni napriek tomu nesú niečo z Tvojej bolesti.
Prežívanie momentálneho okamihu
Vždy som si myslel, že máme na tomto svete dostatok času. Niektorí sa predsa dožívajú 80, 90, ba ja 100 a viac rokov. To je predsa dosť času na všetko. Dosť na to, aby som povinnosti odkladal na zajtra, riešenie zložitých problémov odkladal na neurčito a žil len tak, ako sa mi páči. Na zmenu života budem mať predsa ešte dostatok času...
Rana, ktorú mi uštedril život ma však veľmi ráznym spôsobom presvedčila o nesprávnosti mojich myšlienkových prúdov. Mamina smrť prišla náhle, nečakane. Zavrela oči a o trochu viac ako 24 hodín naposledy vydýchla.
Predstava, že koniec môjho života môže prísť náhle a nečakane sa stala reálnou. Už to nebola len hmlistá predstava, s ktorou som nikdy reálne nepočítal. Stala sa jedným z hlavných kritérií pri mnohých mojich rozhodnutiach, stala sa jednoducho súčasťou môjho života. Je jednou z motivácií, ktoré ma nútia neodložiť si dôležité veci na neurčito. Nútia ma žiť aktuálnu chvíľu najlepšie, ako sa len dá.
Kladenie si ťažko zodpovedateľných otázok
Pri obrovskej rane, akou úmrtie kohokoľvek blízkeho nepochybne je, je úplne namieste klásť si rôzne otázky.
Prečo sa to stalo? Funguje môj Boh (alebo akákoľvek vyššia bytosť, v ktorú verím)? Prečo mi spôsobil toľko utrpenia? Prečo potom o ňom hovoríme, že je dobrý, keď je vo svete toľko zla? Koná vôbec? Je vôbec reálny?...
Hľadanie odpovedí na otázky, na ktoré mnohokrát ani nejestvuje jednoznačná odpoveď, nie je jednoduché. Ak je kladenie takýchto otázok podnietené niečím bolestivým, tak aj hľadanie odpovedí na ne bude bolestivé. Dalo by sa to opísať ako nekonečný bludný kruh plný bolesti, ale moja skúsenosť je trochu iná.
Myslím si totiž, že hoci sa to môže zdať ako nekonečný bludný kruh, stojí to za to. Každou zodpovedanou otázkou sa posúvam o čosi ďalej, ale zároveň sa mojím očiam ukazujú aj ďalšie, neobjavené a nepreskúmané obzory. Pri hľadaní odpovede na jednu otázku si vždy začnem klásť niekoľko ďalších. V existenčných a filozofických otázkach som našiel priestor k nekonečnému rastu. Nekonečnému rastu vo viere, nádeji a láske.
Odvahu! Neboj sa aj Ty klásť si ťažko zodpovedateľné otázky. Sila viery, nádeje a lásky, ktorú vďaka tomu objavíš Ťa podrží práve vtedy, keď to budeš najviac potrebovať.
Objavenie svojich silných a slabých stránok
Povedzme si úprimne, mnohí mladí dnešnej doby kladú bremeno ich povinností na chrbty svojich rodičov. Ani ja som nebol iný. Moji rodičia sa starali o mnohé hlúposti, ale aj o dôležité veci, z ktorých mnohé by som však dokázal zvládnuť sám. Možno niektoré s trochou sebazaprenia a odvahy, ale zvládol by som ich. Je však pohodlnejšie nechať veci, v ktorých si nie som stopercentne sebaistý na druhých, ktorí to ochotne urobia za mňa.
Moja mama bola presne tou obetavou ženou, ktorá za mňa urobila všetko, čo mi nebolo príjemné. Zrazu však, takmer iba jediným šibnutím čarovného prútika, tu nebola. Zrazu som bol nútený spoľahnúť sa výlučne na moje schopnosti, s ktorými som mal česť sa narodiť a ktoré vo mne boli láskavou výchovou rozvíjané.
Mnohokrát som bol nútený vyjsť zo svojej komfortnej zóny a kráčať v neistote, kráčať do neznáma. V hmle neistoty a tme neznámeho som však našiel sám seba a objavil som svoje štedré obdarovanie.
Zostať v zóne svojho komfortu v akejkoľvek oblasti života znamená stagnovať. Ak stagnuješ, nerastieš, a jednoducho nemôžeš objaviť to ohromné bohatstvo, ktoré si dostal.
Preto Ťa pozývam rásť. Pozývam Ťa vyjsť zo svojej komfortnej zóny, aby si mohol objaviť svoj naozajstný potenciál. Áno, riskuješ, že narazíš do bariéry svojich vlastných limitov, ale som si istý, že budú oveľa ďalej, ako si si vo svojich vlastných obavách predstavoval.
Uvedomenie si nekonečnej Božej sily, milosrdenstva a lásky
Všetci veriaci máme tendenciu povedať si takúto alebo podobnú vetu, keď veci v živote nejdú tak, ako si ich my predstavujeme: „Nie, Boh nekoná, je nanič, kašlem na to.“
Ani ja som nebol imúnny voči pochybnostiam. Prečo potom spomínam nekonečnú Božiu silu? Pretože rana ako smrť matky či otca v mladom veku môže človeka doslova zničiť. Takáto hlboká rana má moc urobiť z človeka, ktorý prekypoval entuziazmom úplnú trosku plnú depresie.
Ja som sa však rozhodol nedať na svoje veľké pochybnosti a neodlúčil som sa od Boha, ale s dôverou som sa oň oprel. Nie, nemal som vieru pevnú ako skala, skôr som nevidel iné východisko.
„Hľaď na svoju históriu keď sa modlíš, a v nej nájdeš množstvo milosrdenstva,“ hovorí pápež František v exhortácií Gaudete et exultate. S týmto výrokom sa absolútne stotožňujem, pretože úplne presne vyjadruje to, čo prežívam. Ak sa spätne pozriem na to, čo som po odovzdaní sa do Božej vôle prežil, musím jednoducho žasnúť. Boh vo mne a v mojom živote naozaj konal, zachránil ma od toho, aby sa zo mňa stala troska. Svojou mocnou rukou ma preniesol cez všetku bolesť a trápenie.
Som si istý, že Boh v mojom a Tvojom živote pôsobí oveľa viac, ako vidíme. My, obyčajní smrteľníci, si svojim obmedzeným ľudským umom môžeme uvedomovať len maličký zlomok situácií, v ktorých Boh koná. Napriek malému množstvu situácií, ktoré si uvedomujeme, nás môže prežitie a precítenie prípadu Božieho zásahu posunúť oveľa bližšie k dokonalej viere a dôvere. Pretože opravdivo veriť neznamená len veriť v niekoho vznešenú existenciu, ale veriť niekomu. Dôverovať mu, že to, ako koná, je vždy správne, i keď sa to nezdá.
Celková mentálna vyspelosť
„Ty máš takú starú dušu,“ povedala mi raz jedna moja kamarátka.
„Si jeden z najvyspelejších chalanov v tomto spoločenstve,“ povedal mi zase niekto iný.
Takéto a podobné vyjadrenia počúvam celkom často. Nemám však ani najmenšie právo byť na túto svoju vlastnosť pyšný, pretože mi bola darovaná. Bola mi darovaná aj skrze situáciu, cez ktorú som mohol prejsť spolu s Bohom, alebo skôr byť cez ňu prenesený v Jeho náručí. Vďaka tejto situácií som začal na mnohé veci postupne nazerať inak, môj pohľad na mnohých ľudí sa zmenil a začal som si klásť otázky, ktoré si možno niektorí ľudia nepoložia nikdy...
„Vo všetkých aspektoch existencie môžeme ďalej rásť a ponúkať Bohu čosi viac, aj v tých, v ktorých zažívame najväčšie ťažkosti,“ píše pápež František.
Bolo by hlúpe byť vďačný za obrovskú bolesť, ktorú mi odchod mojej maminy z tohto sveta spôsobil. Napriek tomu som však vďačný za všetko, čo som vďaka tejto bolestivej životnej udalosti mohol dostať. Pretože všetko, naozaj všetko negatívne v našich životoch so sebou nesie niečo aspoň trochu pozitívne. Niečo, čo nás posunie ďalej...
Ak máš nejakých aniglicky hovoriacich priateľov a myslíš si, že by ich tento blog mohol aspoň trošku povzbudiť, tu je tento blog preložený do Angličtiny: https://enjanlehen.blogspot.com/2018/10/life-lessons-of-death-and-grief.html
No comment, Janči. Ďakujem.
OdpovedaťOdstrániť