Viac než len túlačka Slovenským krasom - deň 3

Po noci, počas ktorej boli nepremokavé vlastnosti našich stanov poriadne otestované, sme sa prebudili do ďalšieho krásneho dňa v nádhernom prírodnom prostredí. Raňajkovali sme, ako inak, paštéty s chlebom. Je celkom isté, že po tejto chlapskej jazde nebudem môcť paštéty ani vidieť, dúfam ale, že to tak nebude aj s chlebom... Po týchto "výdatných", ale divokých raňajkách sme vyrazili na túru. Keďže sme sa mienili do večera vrátiť na to isté miesto, nemuseli sme so sebou nosiť všetku ťažkú výbavu.

Výhľad na Zádielskú tiesňavu

Od Zádielskej chaty sme vyšli na okraj Zádielskej tiesňavy, ktorý ponúka nádherné výhľady na tento monumentálny kaňon a jeho najbližšie okolie. 

Kráčali sme nádhernou prírodou, uvedomovali si vlastnú nepatrnosť v porovnaní s tým, čo bolo okolo nás a rozprávali sme sa. 

Slnko sa začalo postupne viac a viac dotýkať našich mozgových blán a u niektorých z nás sa začali prejavovať príznaky ponorkovej choroby. To sa však pri dlhších akciách stáva a po posedení v tieni na Turnianskom hrade, na ktorý sme medzičasom dorazili, sa trošku napätejšia nálada opäť uvoľnila.

Zrúcanina Turnianskeho hradu

Paľove obedové menu - horalka s paštétou

Na Turnianskom hrade sme si dali obed a nesmierne sme si užívali sedenie v jedinom tieni široko-ďaleko. Paľo otestoval nami odporúčané legendárne obedové menu - horalky s paštétou. Samozrejme, aj my ostatní sme mali na obed paštéty, nie však s horalkou. Ach, ja tie paštéty už naozaj nenávidím...

Pred, počas a po obede sme sa snažili čo najviac využiť luxus dostupného mobilného signálu na zistenie všetkých potrebných informácií, ako napríklad odchody vlakov a autobusov, časy omší a podobne. V Zádielskej doline totiž vôbec nie je signál, len veľmi, veľmi sporadicky sa na displeji mobilu objaví maďarský roaming. Keď som predchádzajúci večer v doline poslal SMS môjmu otcovi, bola doručená asi až po 12 hodinách.

Na Turnianskom hrade sme následne dostali tú najšajbovejšiu šajbu šájb... Hrali sme karty, vymýšľali sme si nové pravidlá, z ktorých možno niektoré prekračovali pravidlá slušnosti, čo ale vôbec nevadilo. Aj tak všetci návštevníci hradu okrem nás rozumeli len Maďarsky...

Keď sme sa na hrade dostatočne vybláznili, vybrali sme sa na svätú omšu v obci Háj, ktorá podľa internetových zdrojov mala byť o 18:00. Prišli sme do Hája a zistili sme, že omša v tento deň nie je.

Nevadí, aspoň sme sa odfotili pri filmovom anjelovi - rekvizite z natáčania amerického filmu Za nepriateľskou líniou a doplnili sme si zásoby vody, ako inak, z kohútika na cintoríne. 

Krištof s filmovým anjelom - lebo vojne nič nie je sväté... (myšlienka z filmu)

Nie, po návrate k Zádielskej chate a večeri sme sa nerozprávali a následne išli spať, ako by ste to po prečítaní predchádzajúcich dvoch blogov mohli očakávať. Hoci sa naše dobrodružstvo začalo pomaličky chýliť ku koncu, ešte vôbec nemienilo ustať...

Krátko po západe slnka sme sa hrali rôzne kartové hry a úkosom sme sledovali, ako sa jediní hostia okrem nás spolu s domácimi pôsobením alkoholu stále viac a viac uvoľňovali, až to prekročilo únosné medze. 

Hostia boli traja - Marek, Katka a ich malý syn Michal. Domáci im rozprávali o medveďoch vyskytujúcich sa v tejto oblasti, o tom, ako medveď roztrhal obrovského jeleňa, preto niet divu, že sa báli ísť domov potme. Marek, ktorý mal byť v tomto prípade oporou svojej manželke a svojmu synovi, bol opitý ešte viac, ako všetci ostatní. 

Chatárka im požičala jedinú čelovku, ktorú mali, aby sa toľko nebáli, ale nepomohlo to. Tu  už zasiahol Paľo, ktorý si vďaka svojmu vnímavému srdcu prvý uvedomil potrebu zasiahnuť a spýtal sa, ako môžeme pomôcť... 

O pár minút sme boli na ceste, Paľo a ja sme sprevádzali Katku a Miška, Adam podopieral Mareka, ktorý nebol schopný sám kráčať, napriek tomu si ale uvedomoval, čo sa deje. 

"Ty ani nevieš, kto som, ale aj tak ma tu zachraňuješ," povedal Marek Adamovi.

Medzitým sme sa snažili presvedčiť Katku o tom, že nápad odviezť nás späť na chatu po viac ako piatich pohárikoch je naozaj zlý. Nepodarilo sa.

Prišli sme na ich chatu, nechali sme ich tam, vzali sme si svoje čelovky a vydali sme sa na cestu späť. Rozhodli sme sa za žiadnu cenu nesadnúť do auta, ktoré by šoféroval niekto naozaj podgurážený. 

Katka však naštartovala auto a začala nás prenasledovať.

"Sadajte do auta, nebuďte hlúpi, veď je to rovná cesta!" kričala na nás.

"Nie, ďakujeme, my naozaj nepotrebujeme odvoz, choďte za svojím synom, naozaj," odpovedali sme jej.

Bola však veľmi tvrdohlavá, tak sme to museli vyriešiť inak. 

"Ale fakt, čo ste sprostí? Sadajte do auta!" povedala znovu.

"Nie, my si do tohto auta nesadneme," odpovedali sme rozhodne.

"Tak si sadni za volant ty!" ponúkla mi.

To už bola veru iná reč. Po chvíli premýšľania a zhodnocovania mojich doterajších vodičských skúseností ponuku prijímam a sadám za volant. Keby to auto nemalo automatickú prevodovku, s ktorou som ešte nikdy neriadil auto, možno by tá cesta bola aj celkom pohodlná a príjemná.

Po krátkej ceste sme dorazili k chate a zverili sme Bohu celú ich rodinu a Katkinu cestu autom späť.  V tej chvíli to bolo naozaj všetko, čo sme mohli urobiť. Dúfame, že na chatu prišla v poriadku... 

Mená hostí sú vymyslené.

Som vďačný za túto napätú, ale predsa divokú a dobrodružnú situáciou. Prial by som každému mužovi zažiť niečo podobné. Či si to priznáme, alebo nie, túžba pomôcť niekomu v núdzi a hlavne zažiť nevídané, divoké dobrodružstvo je naozaj súčasťou identity každého jedného muža.

Po tomto dni, ktorý bol z celej chlapskej jazdy asi najdobrodružnejší, sme sa pobrali spať, aby sme mali dostatok síl na nekonečnú cestu domov nasledujúci deň.

Myslím si, že počas nedele sme toho tiež zažili celkom dosť. Väčšina situácií z toho však je nepublikovateľná, preto štvrtý deň so všetkým čo priniesol ostane zahalený pod rúškom tajomstva, pod ktoré vedia nakuknúť len tí, čo sa chlapskej jazdy zúčastnili. Z tohto dôvodu blog opisujúci štvrtý deň chlapskej jazdy nebude.