Viac než len túlačka Slovenským krasom - deň 1

Chlapská jazda, na ktorú prvotná myšlienka prišla už na jar, sa konečne začala. Všetci sme nastúpili do vlaku a plán hrušky, ako sme chlapskú jazdu krycím menom nazývali, bol odštartovaný.

Hrušky preto, lebo práve v termíne, kedy sa akcia konala, dozrievajú hrušky. Žiaden hlbší význam :)







Vlastne... Do vlaku sme na bratislavskej hlavnej stanici nastúpili iba štyria, Paľo mal pristúpiť až na vinohradoch...

Vlak zastavuje na zastávke Bratislava-Vinohrady a o chvíľku sa dáva opäť do pohybu. Paľa  však nikde nevidíme.

"Určite príde," vravíme si.

Práve keď náš vozeň opúšťa nástupište, zazvoní mi mobil.

Z telefónu sa ozve Paľo a s podivným tónom hlasu, aký sa často nepočuje, vraví:
"Jano, povedz mi, že ten vlak ešte nebol na vinohradoch!"

Žiaľ, nebolo to tak. Vlak už opustil Bratislavu a rútil sa v ústrety iným slovenským mestám a zapadákovom, v ktorých náhodou tento "rýchlik" pravidelne stojí.

Naozaj sa stalo to, čo nikto nečakal. Najzodpovednejší člen našej výpravy zmeškal vlak, ktorý smerom do zapadákova, kam sme mali namierené, chodí každé 4 hodiny. Najhoršie na tom bolo, že Paľo mal druhý stan a my by sme sa všetci do jedného nevošli...


Cestovali sme. Údery vlakových kolies o koľajnice v harmónii s pravidelným a častým zastavovaním v mestách a mestečkách vyvolávali pravidelné premeny času. Chvíľku sme mali tichý útlm, inokedy zase neskutočnú šajbu. To, čo sa dialo počas cesty, bude navždy zahalené tajomným rúškom tajomstva; prezradím však jedno. Keď sme vystúpili v Plešivci, určite si vydýchol celý vagón a všetok vlakový personál.

8:13. Zmorený Paľo sa pár minút po odchode vlaku  na vinohradoch opiera o stenu, zvažuje všetky možnosti a rozmýšľa, ako sa čo najrýchlejšie dostať do Silice, kam sme mali namierené. Vlak o 4 hodiny neprichádzal do úvahy.

Nakoniec to vymyslel celkom zaujímavo, ale vyšlo mu to. Z Bratislavy do Trnavy vlakom, odtiaľ autobusom do Nitry, z Nitry nekonečná cesta diaľkovým autobusom do Rožňavy a odtiaľ znovu autobusom do Silice.

V prvý deň sme našťastie nemali na pláne žiaden extrémny turistický pochod, takže sme na Paľa v Silici dve hodiny počkali, doplnili si zásoby vody z kohútika na cintoríne a vyrazili sme na naprieč Silickou planinou na vyhradené táborisko na lúke Rakaťa.

Kráčali sme v ústrety dobrodružstvu.
Rozprávali sme sa.
Zdieľali sme sa navzájom.
Modlili sme sa za seba i za iných.
Jednoducho sme boli spolu.

Toto všetko boli dôvody, prečo sme išli sem, na koniec sveta, kde takmer nikto nechodí...

Po krátkej ceste sme dorazili na miesto, ktoré je v návštevnom poriadku NP Slovenský Kras vyhradené pre stanovanie a uprostred lúky sme si postavili dva stany.


Dobrodružstvo sa však už začalo a celkom určite nemienilo ustať. 

Rozumie sa samo sebou, že pre päť chalanov na viacdňovom výlete v prírode bude príprava jedla prinajmenšom spoločenskou udalosťou. Večera napokon bola spoločenskou udalosťou s puncom dobrodružstva, pretože...
...jediná voda široko-ďaleko bola nepitná.
...som ešte nikdy nevaril také množstvo cestovín v tak malom množstve vody.
...jedlo na prvý pohľad vyzeralo, akoby bolo otrávené.
...sa nám pri varení posledných porciií minulo palivo, takže sme jedli polotvrdé cestoviny.



Napriek tomu sme ale doplnili chýbajúce sily, poriadne sa nasmiali a myslím si, že sme boli celkom spokojní. Jedlo predsa nebol cieľ, iba prostriedok...

Po večeri a  výdatnom rozhovore sme sa uložili na spanie, aby sme mali dostatok síl na ďalší deň z tohto štvordňového dobrodružstva.

Pokračovanie príbehu nabudúce.