Život je ako cesta. Naozaj.

Život je cesta. Na takúto frázu môžeme naraziť v rôznych literárnych dielach o živote, jeho zmysle alebo cieli. Rozmýšľal si však niekedy, drahý čitateľ, čo táto cesta symbolizuje? Možno áno, možno nie, ale isté je, že existuje množstvo paralel životnej cesty s cestou po našom trojrozmernom, hmatateľnom svete. Nemá azda cesta po dnešných uliciach dosť pravidiel, dopravných značiek, úsmevných, ba aj konfliktných situácií, ktorých symbolika by mohla niečím prispieť do nášho prežívania? Samozrejme. Veď ak sa pozrieme na svet očami filozofa, alebo ríšou písmeniek pootvoríme dvierka do duše niekoho z literárnych velikánov, môžeme nájsť symboliku takmer všade.

Ak nie si chatárom na Zbojníckej chate alebo astronómom na Lomnickom štíte, predpokladám, že jedna z prvých vecí, ktoré každé ráno po otvorení dverí uvidíš, je auto. Automobily sa stali tak bežnou súčasťou života v 21. storočí, že ich možno vidieť takmer všade. Je ich tak veľa, že si vyžadujú nové pravidlá a stavbu nových ciest. Staré cesty už totiž kapacitne nestačia a rokmi overené pravidlá už nie sú dostatočne efektívne.

Po nových cestách sa vieme dostať tam, kam sa naši starí rodičia mohli dostať len v pote tváre, s vypätím všetkých síl alebo vôbec. My, mladí ľudia dnešnej doby máme naozaj oveľa viac možností. Máme otvorené dvere do Európy a sveta, máme oveľa viac možností v oblasti vzdelávania sa a môžeme si vybrať kariéru, o ktorej pred pár rokmi nikto ani nechyroval.

Každé svetlo však zviditeľňuje aj tiene, a ani v dnešnej dobe tomu nie je inak. Tam, kde naši otcovia svišťali v staručkej em-béčke bez akéhokoľvek spomalenia, my dnes máme kruhový objazd, do ktorého vedú novučičké, čerstvo vyasfaltované cesty. Tam, kde si kedysi nikto nemusel lámať hlavu nad tým, ktorú cestu si vyberie, my sa musíme rozhodovať medzi zdanlivo rovnocennými cestami.

Tam, kde kedysi platili jednoduché a jasné pravidlá, tam dnes vládne mnoho, častokrát vzájomne si odporujúcich noriem. Keď denne dochádzam po tej istej trase, pozorujem relatívne častú zmenu organizácie dopravy. Raz som na hlavnej, raz dávam prednosť a inokedy stojím na červenej. Spoločenské normy sa menia tak rýchlo, že to bežný človek ani nestíha všetko prijať a dopúšťa sa chýb. Z nevedomosti.


Ak by náhodou niekto nepokladal zmeny v spoločenských normách za opodstatnené, ale za odporujúce zdravému rozumu, je z neho čudák, xenofób či rasista.


Dnešný svet je jednoducho presýtený spoločenskými normami, pravidlami, zákonmi, toleranciami a... Všetkým.

Ako rád by som sa vrátil do čias, kedy cestám vládli staručké škodovky, embéčky a trabanty...

Sedieť za volantom, svišťať si nepresýteným krajom.

Stretnúť dopravné značky len vtedy, keď je to naozaj nevyhnutné.

Nestresovať sa, pretože križovatiek bolo v tej dobe oveľa menej.

Prijať, že niektoré veci sú jednoducho nedosiahnuteľné a nemusieť nad nimi vôbec uvažovať.

Ach, tak rád by som sa tam vrátil.  Voda však tečie len z kopca, čas plynie tiež len jedným smerom. Zostáva mi len závidieť, alebo prijať to, v čom žijem a snažiť sa žiť prítomnosť najlepšie, ako je to len možné...

Samozrejme, každá doba má svoje nevýhody a aj táto, dávno uplynulá doba ich mala požehnane. Celú minulosť, so všetkou neslobodou a prenasledovaním by som určite nechcel vrátiť, možno len niektoré aspekty.

Prítomnosť.

Sedíš za volantom jedného z tých moderných áut s množstvom všakovakých funkcií.

Vedieš auto, ktoré sa v prípade poruchy ani nedá poriadne opraviť.

Auto, ktorého životnosť je žiaľ len o niečo dlhšia, ako existencia mnohých dnešných manželstiev.

Široko ďaleko niet jedinej križovatky.

Značku si už dlho nevidel a premýšľaš, či žiješ vo sne, alebo som nemal ani štipku pravdy.

Z času na čas obídeš malú mláčku vody či výtlk, ale tvoja cesta je celkom pohodlná.

Po ceste stretávaš mnoho áut. Ak by si neočakávane spomalil či vybočil z pruhu, ostatní Ťa odmenia trúbením a blikaním všetkého, čo sa len dá. Jednoducho ti dajú najavo, že musíš ísť s prúdom. Ak sa v ňom dokážeš udržať, je to v poriadku.

Niekedy však môže prísť rana. Rana, po ktorej už nedokážeš ísť tak rýchlo, ako predtým. Musíš spomaliť, ba i zastaviť. Niekto sa pristaví a zaujíma sa, čo sa stalo. Iní tvoje auto s hnevom predbehnú, lebo sa zaujímajú len o seba.

Nikto si však nesadne na tvoje miesto a nebude riadiť auto tvojho života. Možno sa ho pokúsi opraviť, možno ťa bude navigovať, ale vždy si vodičom ty. 

Zrazu, aby toho nebolo málo, sa blížiš ku križovatke.

Neoznačenej, bez jedinej dopravnej značky.

Nevieš, kam máš ísť.

Niekedy môžeš pokračovať rovno a tváriť sa, že všetko je tak, ako predtým. Môžeš však aj uveriť kompasu, navigácií, mape či navigátorovi. Každý z nás predsa má niečo, alebo niekoho, komu či čomu verí. Aj ja, a som za to veľmi vďačný. Tiež som vďačný tým, ktorí pochopili, o čom som písal, tým, ktorí sa pristavili, zaujímali sa, pokúsili sa pomôcť či navigovať...


Teba, milý čitateľ, ak si to dočítal až sem, chcem povzbudiť, aby si rozmýšľal a hľadal. Hľadal to, na čo sa budeš môcť v ťažkostiach spoľahnúť. Premýšľal nad tým, čo bolo a učil sa z toho, ale aby si napriek všetkému žil prítomnosť. Podrží ťa to...