Dobro v modernej dobe - existuje vôbec?

Dobro - slovo, ktorého význam pozná snáď každý. Pozná ho ten, pre koho je životnou filozofiou, náboženskou povinnosťou, či možno len vecou, ktorej sa nadovšetko vyhýba. Je slovom bezpochyby patriacim do absolútneho jadra slovnej zásoby. Myslím si však, že napriek jeho dôležitosti v modernej spoločnosti prevláda o dobre zväčša negatívny názor. Tínedžeri, ľudia v produktívnom veku ako aj dôchodcovia - všetci máme aspoň jednu vlastnosť spoločnú: Pociťujeme akútny nedostatok dobra, napriek tomu ho ale často vôbec nekonáme. Tak radi by sme zmenili druhých, no seba nie. Úplne najradšej by sme zmenili tých, ktorých prežívaniu vôbec nerozumieme, pretože nám je veľmi vzdialené. Dospelí a starší ľudia by najradšej zmenili mládež. Mládež a dospelí by najradšej zmenili dôchodcov. Učitelia by najradšej zmenili svojich žiakov a naopak.

Svet sa však podľa môjho názoru môže stať lepším miestom len vtedy, keď sa zamyslíme sami nad sebou a budeme sa usilovať o konanie dobra. Často si však pripadám, že táto myšlienka je vnímaná ako otrepaná, v modernej spoločnosti nepotrebná a neaktuálna.

Po úvahe, ktorú ovplyvnilo mnoho príjemných i nepríjemných skúseností v mojom živote, musím povedať, že táto myšlienka je napriek všetkému stále aktuálna. Ešte stále existujú ľudia, ktorí tejto myšlienke veria. Nezištne pomáhajú a konajú dobro, čím prispievajú k pretváraniu sveta k lepšiemu. Rozhodli sa neísť s prúdom spoločnosti plnej sebeckých, do seba zahľadených ľudí.

Mimochodom, aj ja som bol a aj často som tou nepatrnou, lenivou, do seba uzavretou rybkou plávajúcom v mainstreamovom prúde spoločnosti. Snažím sa však plávať a konať dobro. O tom to totiž celé je - o snahe, nie o dokonalosti.

Je mnoho motivácií na konanie dobra - náboženských, vypočítavých, filozofických alebo iných. Aj mňa ku snahe na konanie dobra primälo hneď niekoľko dôvodov. Boli to predovšetkým skúsenosti, kedy ma rôzni ľudia nezištne vytiahli zo šlamastiky, pomohli, potešili a podporili ma v ťažkých chvíľach, ako aj situácie, kedy som si uvedomil ďalekosiahly dosah môjho jednoduchého dobrého skutku, ktorý ma vôbec nič nestál. Naozaj nič, ani len čas. O tejto, ako aj o iných príbehoch života, ktoré mi pomohli uvedomiť si dôležitosť dobra, som sa rozhodol niečo napísať v nasledujúcich riadkoch.




Kedysi dávno som stál na zastávke a čakal na autobus. Okrem mňa tam čakala aj jedna staršia pani, ktorej som, tak ako väčšine neznámych ľudí pri cestovaní, nevenoval pozornosť. Bolo to naozaj veľmi dávno, nespomínam si na všetky detaily, ale na to podstatné áno. Spomínam si, že sme sa nejakým spôsobom dali do reči. Na základe toho, čo si pamätám o mojej vlastnej sebeckosti a nafúknutosti v tom čase, je takmer isté, že ma oslovila tá pani a nie ja ju. Miesto toho, aby som sa odvrátil a nemusel počúvať životný príbeh človeka zmietaného mnohými ťažkosťami, som si ju vypočul. Ešte v mojej detskej nevedomosti som jej pravdepodobne nahovoril veľa prázdnej útechy a snažil som sa ju povzbudiť, že to, čo ju trápilo, bude lepšie. Tomuto rozhovoru som neskôr nevenoval takmer žiadnu pozornosť, o čom svedčí len veľmi málo spomienok.



O niekoľko rokov neskôr, v roku 2017, som išiel do Národného onkologického ústavu pozrieť moju drahú, dnes už nebohú maminku. Keď som vošiel do izby, pustil som sa do reči s maminou.

Zrazu sa od neznámej staršej panej na vedľajšej posteli ozve hlas:
-Nie si náhodou ty ten chlapec, ktorý sa so mnou vtedy rozprával, keď som čakala na autobus?-




Odpoviem, zarazený:
-Nie, to si ma určite s niekým mýlite, ja vás vôbec nepoznám.-

Rakovina a hlavne liečba chemoterapiou  totiž natoľko poznačujú výzor človeka, že sa naozaj niet čomu čudovať.

-Ale nie, ja si ťa pamätám, to si určite ty. Zmenil si sa, ale poznávam ťa po hlase. Vtedy si ma naozaj veľmi povzbudil, keď si sa so mnou rozprával.-

Vtedy som bol len prekvapený, no po čase som si uvedomil, že ak obyčajná pozornosť tak utkvela v pamäti tej chorej panej, že ma spoznala po možno až štyroch rokoch, tak musela pociťovať naozaj intenzívny nedostatok pozornosti a lásky.

Vďaka tejto situácii som si veľmi intenzívne uvedomil, že i ten najmenší a najjednoduchší dobrý skutok preukázaný človeku, ktorému niečo veľmi chýba, môže pre neho byť obrovským skutkom lásky, prejavom súcitu a porozumenia, ktorý si zapamätá na celý život, ktorý mu možno dodá novú nádej alebo mu dokonca zachráni život.

Druhá situácia je už narozdiel od tej predchádzajúcej oveľa jednoduchšia a pravdepodobnejšia. Je pre mňa jednoduchým a ľahko uskutočniteľným príkladom a inšpiráciou, ako sa dá konať dobro v každodennej rutine.


Jednu krásnu jesennú sobotu som cestoval vlakom z Malaciek do Bratislavy. Chcel som ísť na lezeckú stenu, keďže v Trnave nič také nie je. Vo vlaku som sa však rozhodol počúvnuť hlas môjho tela, ktorý mi hovoril, že mám ísť domov a oddýchnuť si. Za normálnych okolnosti by som v Bratislave mal na prestup viac ako 10 minút, čo bežne stačí na kúpu lístka na stanici. Môj vlak však meškal a nakoniec to vypálilo tak, že som len-tak tak stihol prestúpiť. Počas kontroly cestovných lístkov vo vlaku bola vlakvedúca nekompromisná, chcela odo mňa, aby som zaplatil prirážku. Celé 3 eurá - to je viac ako obyčajný lístok z Bratislavy do Trnavy. Keď mi to vlakvedúca oznámila, zo sedadla blízko mňa sa ozval cestujúci:

-Nech sa páči, ja mám dva lístky.-

Bol som v takom pomykove, že som ani nevedel, čo povedať. Zobral som si lístok, veď pre študenta je každý ušetrený cent dobrý.


Vlakvedúca zahlásila:
-Tak teraz jemu dlžíte 2 a pol eura.-

Cestujúci však odpovedal:
-Nechaj tak, to je dobré.-

Vlakvedúca povedala, pečiatkujúc môj nový lístok:
-Pekné od vás, také gesto sa dnes už len tak nevidí.-

Mala pravdu. Možno aj preto, že dobro nezažívame tak často ako v dávnej minulosti, kedy bolo vzájomné konanie dobra takmer podmienkou na prežitie, vieme viac oceniť aj naozaj drobný a bezvýznamný dobrý skutok. Myslím si totiž, že dobro sa z modernej spoločnosti pomaličky vytráca. Stále je však tu, medzi nami, preukázané v maličkostiach.

Je úžasné, že sa v mestách rekonštruujú historické námestia, ulice a kultúrne pamiatky. Je super, že mnohé mestá sú stále menej a menej ošarpané. Z miest však lepšie miesto na život neurobia nákupné centrá, nové stánky na vianočné trhy či novo vybudovaná električková trať. Áno, ide o faktory, ktoré určite prispievajú ku kvalite života.

Môžeme totiž žiť v hocijako nádhernom a čistom meste, ak sa však k sebe budeme správať s profesionalitou, bez štipky súcitu, lásky a dobra, naše mesto nebude príjemným miestom pre život. Snažme sa to zmeniť. Snažme sa zachrániť dobro kým ešte nevymrelo.

Nie, netreba hneď rozbiehať charitatívne plesy, benefičné koncerty či robiť niečo, čo si vôbec neviem ani predstaviť. Obrovské stromy tiež neboli odjakživa také veľké, aké sú, každý jeden strom bol najprv tým maličkým, drobným semienkom.

Je tu však jedna vec, ktorú treba - treba začať od seba...

Napriek všetkým pádom a zlyhaniam, ktoré ma iste čakajú, sa o to budem snažiť. To, ako sa rozhodneš ty, je na tebe. Ideš do toho?