Čo majú spoločné úrady a cestovanie?

alebo toľko dobrodružstva pre jeden preukaz

Stojím si tak jedného dňa v rade v zákazníckom centre ZSSK v Trnave. Predo mnou stojí jeden človek, už-už sa dostanem na rad a vybavím to, čo potrebujem – aktualizáciu môjho preukazu ISIC, lebo som prestupoval na novú školu.
    To by som však nebol ja, keby sa niečo okolo mňa nepokazilo – tentokrát výnimočne nie mojím vlastným pričinením. A naozaj... V čase najväčšej špičky na trnavskej stanici – v piatok o 14:00 prestáva fungovať jeden z dvoch počítačov v zákazníckom centre. Čistá katastrofa. Jediným šmahom ruky sa mi pred nosom zjavuje ten známy nápis, s ktorým sa často stretávame hlavne počas štátnych sviatkov – ZATVORENÉ. Nezostáva mi nič iné, ako sa postaviť do dosť dlhého radu k vedľajšiemu okienku, ktorý sa už medzitým stihol utvoriť. Stojím v rade, dúfajúc že všetko pôjde jednoducho a pritom počúvam rozhovory ľudí predo mnou a za mnou.

     Skupinka mladých ľudí predo mnou sa ozve:
  -Ty brďo, tu to ide strašne pomaly, my ten vlak asi nestihneme...-

Tak prečo potom stojíte v rade v zákazníckom centre, kde si chodia všetci vybavovať preukazy na zľavu, kupovať medzinárodné lístky, mesačníky a podobné veci, ktoré zaberú viac času ako kúpa obyčajného lístka? Veď ak si chcem kúpiť jednorazový cestovný lístok, za 5 minút mi ide vlak a postavím sa do takéhoto radu, nemôžem čakať, že ten vlak stihnem... Ale v pohode, vaša strategická chyba, to sa stalo aj mne. Ak by ste boli za mnou, kľudne by som vás aj pustil, až tak sa neponáhľam. 

Po minúte sa dostanú k okienku, kúpia si lístky a jeden z nich si začne vybavovať preukaz na bezplatnú prepravu, pár minút pred odchodom vlaku. Opäť si vravím, že urobili strategickú chybu. Mali ale šťastie a myslím si, že svoj vlak stihli. 

     Ešte počas tohto môjho uvažovania sa ozve životom a skúsenosťami ošľahaný vševediaci pán dôchodca (žiaľ, všetky prívlastky, ktoré som práve vymenoval, boli iróniou – a to poznám veľa starších ľudí a často som užasnutý z toho, aké vedomosti a skúsenosti majú):
-Tie preukazy si choďte vybavovať inokedy, ľudia si tu chcú kúpiť lístky na vlak, ktorý im za chvíľku ide!-

   
Chvíľu som uvažoval, naozaj len chvíľku a hneď po pár sekundách sa naplno prejavila moja cholerická nátura. Úplne vo mne vzkypela všetka žlč.

     Zvýšeným a podráždeným hlasom som sa ohradil, pretože sa to týkalo aj mňa:
-Akože nehnevajte sa na mňa, naschvál som sa postavil sem (do zákazníckeho centra), aby som nezavadzal tým, ktorí si kupujú lístky na vlak a ponáhľajú sa. Ak si chcete kúpiť len lístok na vlak, tak môžete tam (ukazujem do staničnej haly), tam si nikto nevybavuje preukazy a ide to oveľa rýchlejšie.-

 
     Mohol som to povedať aj slušnejšie a viac to objasniť, uznávam. V tej chvíli som však bol tak vytočený z toho, že si milý pán svoju vlastnú chybu, postavenie sa do najpomalšej rady na stanici ventiluje na tých, ktorí si v pokoji prišli niečo vybaviť, že som bol rád, že som vykoktal aspoň toto.

     Zrazu, scéna ako z  filmu – neznámy dôchodca mi namieri svoju sivú palicu do tváre. Neudrel. Pre jeho vlastné šťastie, lebo som zatiaľ reagoval len slovami. Kto vie, čo by sa stalo, keby sa ma ňou dotkol. V istých chvíľach sa človek jednoducho ovládať nedokáže a koná tak, ako mu to káže inštinkt.

     Červený ako paprika, prekvapeným a zároveň nahnevaným hlasom hovorí:
-To čo si dovoľuješ, ako sa to so mnou rozprávaš, nevidíš že tu ledva stojím na nohách? –

     Milujem tie citové vydierania dôchodcov, hlavne vo chvíľach, keď nemajú žiadny zmysel, tak ako v tomto prípade. Viem, že je slušné uvoľniť staršiemu človeku miesto v dopravnom prostriedku, ale ešte nikdy som nepočul, že starší ľudia majú prednosť v rade. Nemám problém uvoľniť staršiemu pánovi či pani miesto v autobuse, vlaku, trolejbuse či električke. Pokiaľ však ide o čakanie, sme si všetci rovní – mladí i starí. 

     Odpovedal som protiotázkou:
-Tak mi povedzte, kedy si sem teda mám ísť vybaviť ten preukaz, aby som nikomu nezavadzal?-

     Dostanem len neurčitú odpoveď, absolútne nesúvisiacu s mojou otázkou:
-Ale daj mi už konečne pokoj!-

     V poriadku, utekáš z pasce, ktorú si si sám nastavil svojou poznámkou, ktorou to všetko začalo. Mudruješ, ale žiadne riešenie nemáš. Mám pocit, že to robí nesmierne veľa Slovákov – kritizujú veci, ktoré im osobne nevyhovujú, pričom na ostatných neberú ohľad a o riešenie sa nezaujímajú. Mimochodom, ja som tomuto pánovi dôchodcovi vykal. On však asi zabudol, ako sa časujú slovesá v 2. osobe množného čísla, lebo mi hneď začal tykať. Podľa mňa je normálne očakávať vykanie od cudzieho, hoci aj od oveľa staršieho človeka, pokiaľ sme sa nikdy v živote nevideli a snáď sa už ani  nikdy neuvidíme.

     Otočím sa zúriacemu pánovi chrbtom, nikoho nepustím, tohto pána už vonkoncom nie a vybavujem si to, čo som potreboval. Spoza seba počujem zúrivé penenie stresujúcich ľudí, ktorí asi nestihnú svoj vlak, ale nezaujíma ma to. Oprávnení zúriť by boli vtedy, ak by niekto zdržoval pri normálnej pokladni. Vtedy by som zúril aj ja. Zákaznícke centrum totiž poskytuje širokú škálu služieb, na čo si však treba vyhradiť dostatok času. Je to ako na úradoch – neuprednostnia vás, lebo chcete vybaviť niečo, čo trvá krátko a niekto chce vybaviť niečo, čo trvá hodinu. Nie, musíte počkať, kým vybavia toho, kto je pred vami.

     Preto vás prosím, ak niekedy urobíte takúto chybu ako títo ľudia (chybu som urobil aj ja, ale o tom teraz nemoralizujem), nečakajte od druhých, že vám utvoria koridor a pustia vás na prvé miesto. Môže sa vám to stať, aj mne sa to stalo, ale len v normálnej pokladni. Tam majú dokonca napísané, že prednosť majú tí, ktorí si kupujú cestovné lístky. Ak sa vám to však nestane, neuvoľňujte si prosím frustráciu z vlastnej chyby na druhých, môžete si za ňu väčšinou sami. Koniec koncov, lístky sa dajú kúpiť aj vo vlaku. Síce s prirážkou, ale tá prirážka určite nestojí za frustráciu zo zmeškaného vlaku alebo hádky s náhodnými ľuďmi.